včera

Yesterday som bola na najnovšom filme Dannyho Boyla. Samotný nápad na film je tak jednoduchý a krásny až som sa čudovala prečo niečo podobné nevzniklo už oveľa skôr. Veď zabudnúť, že existujú Beatles sa podobá základným princípom scifičiek. Čo keby ľudia zabudli dýchať ale stále by žili ? No a tak som sa náhodne ocitla v meste v čase, keď kino Metro premietalo. Chvíľu som premýšľala či si miniem svoju klubovú kartičku na niečo takéto ale napokon pozerať hudobné filmy doma na notebooku je ako jesť kaviár plastovým príborom.  No a potom ide o Beatles, takže pozrieť si to chcem už len z princípu.  Trailer vyzeral s rezervou nádejne. Veď predsa Danny Boyle ! A Beatles ! To bola tá nádej. Himesh Patel OK. Ten otáznik sa týkal Eda Sheerana, ktorý je síce dobrý ale jeho pesničky sú komerčné (toto nie je hejt na Eda Sheerana, týpek jednoducho využivá všetky prostriedky na prezentáciu, občas sa ale opustí hlavným prúdom až príliš ), potom Lily James a Kate McKinnon. Lily James je nádherná a milá a zlatá a všetko len škoda, že vo filmoch je niekedy len to. Namiesto jedného hereckého pohľadu použila päť gest a tak som si občas nebola istá či sa pozerám na film alebo telenovelu. Ale dobre, k jej osobe neviem byť úplne objektívna, pretože chodí s Mattom Smithom a možno bola len zle herecky vedená. Kate McKinnon je kapitola sama o sebe. Ako komička je skvelá, zbožňujem jej imitácie a Saturday Night Live z veľkej časti žije vďaka nej. Avšak jej štýl hrania je komický a absurdne prehnaný. Hodí sa do sketchov a podobných platforiem. Tým úplne velí. Do dlhometrážnych snímok sa mi však jednoducho nehodí.

Prvé minúty filmu bežia, dovoľujem mu aby  ma vtiahol, mozog sa mi však zastavuje hneď pri prvých záberoch. Pozeráme sa na hlavnú postavu Jacka (Himesh Patel) a ako jeho vystúpenia na ulici nikoho nezaujímajú. (Takto začínal aj Ed Sheeran, to preto mu zavolal a vytiahol na pódium. Milučké. ) Pozeráme sa však z rôznych diaľok a miest, takže spievajúci Jack má asi tak pätnásť záberov a len zlomok z nich slúži filmovej reči na rozprávanie.  Keby tempo a rytmus strihu v tomto filme gradovali, na záver by sme sa pozerali  na LEGO Movie. Čakala som či film bude vo svojej formatívnej čudnosti pokračovať a namôjveru nesklamal.  Počas scén kde bol rozhovor ukázaný cez západ slnka alebo symetrický záber autobusovej zastávky som mala pocit, že film režíroval kameraman. Estetika je vždy vítaná ale v tomto jednoduchom príbehu pôsobila skôr akoby sa Danny Boyle predvádzal pred masovým divákom. (A tie jazdy zdola v šikmom uhle na festivale som už akože vôbec nepobrala. Ak mali znázorňovať pocit človeka v inom stave tak som si myslela, že práve Danny Boyle by mohol vedieť ako na to).

Sme asi v štvrtine filmu a sledujeme interakciu medzi Jackom a Ellie ( Lily James). Určite spolu chodia alebo sa o to Jack aspoň bude snažiť. Aha, nie. Ona je jeho manažérka a vyzerá to tak, že sa ona bude snažiť oňho. To sa vo filme s Lily James určite stalo prvýkrát tak aspoň nejaké ozvláštnenie. Druhú dejovú linku máme danú. Určite sa dajú dokopy len si pozrieme ako sa to stane. Ona ho vyváža v aute, žijú v malom meste, stretávajú sa s párom kamošov a tí ho v hudobnej kariére podporujú. Highlightom bol zatiaľ Michael Kiwanuka, ktorý sa vo filme objavil na dve sekundy a zahral prvý tón Love and Hate.

 Všetci čakáme kedy konečne svet zabudne na Beatles. Rozbieha sa to strašne pomaly a potom Jack konečne zaspieva Yesterday a potom ju konečne nikto nepozná a potom je on konečne šokovaný . Všetko to vypĺňajú vtipy na štvrtú, ktoré nie sú zábavné po druhom raze. Moju pozornosť živí len zvedavosť ako Himesh Patel podá Beatles.

Vrátila som sa do obdobia, keď sme s kamarátkou (ak to čítaš Soňa, áno si to ty srdco ) prežívali vlastnú Beatles mániu. Spomínanie si na texty, brnkanie Eleanor Rigby na klavíri a podobne.  Film začína byť konečne tým čím sľuboval a ja som spoko. Všetci v kine si pohmkávajú čo je avšak  ďalšia smutná vec, pretože sa stavilo istotu. (Ozaj jedným z tvorcov scenáru je Gareth z britského The Office ).  Ale veď dobre, všetko fajn, bavíme sa, ďalej.

Oboznamovanie sveta s Beatles vlastne vôbec nie je také ľahké a Let It Be nikto neocenil. Potom sa z ničoho nič objaví pofidérny chalan Gavin, ktorý vyzerá ako vygenerovaný Angličan a ponúkne Jackovi s Ellie nahrávacie štúdio. Zadarmo a hneď. Presne tak – neuveriteľné. A potom nahrali päť najväčších hitov Beatles za jeden večer s gitarou, kýbľom a gumovými rukavicami. Zase neuveriteľné.  Ja chápem, že je to film ale toto sa proste nerobí.  Úloha tohto Gavina bude zamotať neexistujúci vzťah Jacka s Ellie. And you know that.

Svet sa konečne zase oboznamuje s Beatles, Ed Sheeran uzná, že Beatles sú lepší ako on a namiesto herečky Kate McKinnon vidím Best Of Kate McKinnon in SNL. Jack sa lúči, ide za veľkú mláku a s Ellie sa prvýkrát otvorene rozprávajú. Nevyriešia to hneď, film predsa musí o niečom byť. Počas tejto scény mal na sebe tričko s Alexom Kapranosom čo je môj druhý highlight filmu. (https://www.youtube.com/watch?v=ksPYhi7dm-0)

Nechce sa mi rozoberať každú scénu filmu, je to kontraproduktívne a videla som ho len raz takže si jeho chronológiu dopodrobna nepamätám. (A tak skoro si ho opäť pozrieť neplánujem) Zbežne. Hey Jude sa zmenilo na Hey Dude čo verejne odsudzujem.  Budovanie milostnej scény medzi Jackom a Ellie trvalo asi pätnásť minút, trápnosť presakovala až do kinosály a nedalo sa na to ani pozerať.  Ďalej sa mysticky v príbehu objavujú dve postavy – Rus a Angličanka v stredných rokoch, ktorí vyzerajú akoby chceli Jacka zavraždiť. Domnievame sa, že im Beatles hovoria viac ako ostatným ale ešte nevieme či sú to tajní agenti alebo stratená rodina členov Beatles. Ozaj Paul ani Ringo v príbehu vôbec nevystupujú a Jack neberie do úvahy ich kontaktovať hoci ich existencia je v príbehu priznaná. No, asi ich ani jedného na tento projekt nezmotali. Za to John Lennon žije. Skoro som okoktavela keď sa vo filme objavil. V tomto momente som to s filmom chcela nadobro vzdať ale nakoniec to bolo vcelku pekné. Dojemná predstava ale  ---- bohužiaľ úplne nedomyslená a nevyužitá. Scéna na ktorú zohnali najlepšieho imitátora Johana Lennona a najkrajší dom na pláži pri mori vlastne mala výpoveď v mínusových hodnotách. John je teda v nebi, o Georgeovi nič nevieme, Paul s Ringom akože neexistujú no a tí zvyšní dvaja čo majú niečo dočinenia s Beatles vlastne Jacka celú tú dobu sledovali len preto aby mu povedali, že sú vďační za opätovné prinesie Beatles svetu. Potom tá vďačná akože strašidelná pani zhrnula celú pointu filmu do jednej vety: ,, Svet bez Beatles by bol oveľa horšie miesto.“ (Citujem len významovo.) Škoda však, že táto myšlienka nebola viac vyzdvihnutá. Namiesto toho sa všetko točilo len okolo lovestory Jacka a Ellie. Odchádzala som s nulovou katarziou, lebo pre mňa film pôsobil vlastne ako príbeh, v ktorom svet potreboval zabudnúť na Beatles aby si týpek z Anglicka mohol zahrať All You Need Is Love vo Wembley, pesničku vydávať za svoju, potom sa k plagiátu priznať a povedať 90,000 ľuďom na štadióne, že už 10 rokov latentne miluje svoju kamarátku ale až teraz to priznáva. To všetko zatiaľ čo je tvár onoho dievčaťa premietnutá na veľkých obrazovkách. Načo ? Neviem. A navyše jej na tom Wembley nezahral ani And I Love Her, na ktorú čakala asi tak odjakživa. Mohol chalan ale tak All You Need Is Love pozná každý.

Úplný koniec bol pekný. Sekvencia šťastného rodinného života na motív Ob-La-Di Ob-La-Da ako vyjadrenie jednoduchého života, ktorého krásu by sme si možno podaktorí bez Beatles a ich textom neuvedomili. Nemohol byť celý film trochu viac o tom ako o lovestory, ktorej by ozaj postačil v podmaze aj Ed Sheeran ? (toto nie je hejt na Eda Sheerana). Ob la di, ob-la-da, life goes on, bra.